Už Katechizmuz KC § 2104-2109 sa zameriava na povinnosť človeka hľadať pravdu, prijať a zachovávať ju. Keďže to však nie je jednoduché, pripomína, musíme si vážiť všetky náboženstvá, pretože tieto pravdu nejako reflektujú (porov. KKC § 2104). Takisto musíme uznať svedomie ako inštanciu, kde sa rodí slobodné rozhodnutie pre Boha. Avšak v dejinách žiadnej náboženskej spoločnosti to nebolo jednoduché.
V roku 1948 10. 12. vyhlásila OSN Všeobecné prehlásenie ľudských práv o práve na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. 7. decembra 1965 na to reagoval II. Vatikánsky Koncil drvivou väčšinou prijatým prehlásením o náboženskej slobode (Dignitatis humanae-DH). Táto sloboda náboženstva sa odvtedy prezentuje ako najvznešenejšia forma ľudskej slobody.[1] Ochrana náboženskej slobody sa určila ako povinnosť štátu (porov. DH 6). Príčina a dôvod náboženskej slobody je dôstojnosť ľudskej osoby.[2]
Skoblík k tomu dodáva, že pojem náboženskej slobody má veľmi určitý a obmedzený význam. Nejedná sa tu o vzťah jednotlivca, alebo spoločnosti k Bohu a náboženskej pravde, ale o právny vzťah medzi ľuďmi, ktorých sa týka ľudské spolužitie v súkromnom, spoločenskom (sociálnom) a štátnom priestore vzhľadom na náboženské presvedčenie a prax (tzv. ľudské hodnoty[3]). Takto sa v tomto prípade jedná o základné ľudské právo.[4] Z hľadiska kultu sa pritom jedná o možnosť vzdávať Bohu patričnú kultovú úctu podľa úsudku svedomia a bez prekážok, teda o slobodu pre kult.
Nikto, kto nemá vnútornú psychologickú slobodu a slobodu od vonkajšieho nátlaku nemôže vykonať tak dôležitý ľudský úkon ako je hľadanie pravdy (sloboda svedomia).[5] Vnútorné náboženské úkony nesmú byť ľudskou mocou ani prikazované ani zakazované (porov. DH 3). Náboženskú pravdu totiž je možné hľadať a nájsť len spôsobom primeraným ľudskej osobe, teda v psychologickej slobode.[6] Predsa však voči Bohu a pravde (svedomím uznanej) nemôže človek vznášať právo. Koncilový dokument teda platí nie vertikálne, ale horizontálne, ako právo medzi ľuďmi.[7]
Mengus zdôrazňuje záslužnú prácu koncilových otcov pri DH. Tak sa podarilo rozlíšiť medzi právnou a morálnou rovinou ako aj medzi mravne dobrým (vo vzťahu k osobe a jej motívoch) a mravne správnym (vo vzťahu k subjektívnemu pohľadu), ktoré umožnilo poznanie dôstojnosti (neprekonateľne) mýliaceho sa svedomia. (porov. GS 16).[8]
Nabudúce sa pozrieme na tú slobodu svedomia trocha bližšie.
[1] Porov. Mengus, R.: Religionsfreiheit. In: Neues Lexikon der christlichen Moral, s. 641-646. Osvietenecké volanie po samostatnom hľadaní a overení, po osobnej zodpovednosti pri používaní rozumu a dospelom súhlase slávnostne uznala katolícka Cirkev na pôde Koncilu. Znova nadobudlo veľký teologicko-antropologický význam svedomie človeka, ktoré tento musí vo všetkých svojich skutok verne nasledovať, aby došiel k svojmu cieľu, Bohu (človek nesmie byť prinútení jednať proti svojmu svedomiu- DH 3 § 3). Avšak nie abstraktná pravda má práva, ale len osoba. Táto má zase povinnosti voči pravde, ktorá sa zase môže určiť len slobodne, pretože pravda sa presadzuje len silou pravdy (porov. DH 1).
[2] Porov. Beneš, A.: Božské cnosti. Praha : Krystal 1997, s. 40.
[3] Porov. Beneš, A.: Božské cnosti, s. 40.
[4] Porov. SKOBLÍK, J.: Přehled křesťanské etiky, s. 124.
[5] Porov. SKOBLÍK, J.: Přehled křesťanské etiky, s. 125 a Mengus, R.: Religionsfreiheit. In: Neues Lexikon der christlichen Moral, s. 645. Skoblík upozorňuje na to, že reč DH je odlišná od reči Cirkvi ohľadne náboženskej slobody v minulosti: Gregor XVI. v encyklike z roku 1832 označuje slobodu svedomia za deliramentum (šialenstvo, DS 2730) a Pius IX. v svojom Syllabuse (a v encyklike Quanta cura z 8.12. 1864, DS 2915) toto odsúdenie potvrdzuje. Kardinál Newman však ukázal, že pod pojmom náboženskej slobody títo pápeži považovali niečo iné ako II. VK (list princovi z Norfolgu- náboženská sloboda a sloboda svedomia sú zmyslom Cirkvi- raison d´être). Odmietli len úplnú autonómiu človeka voči Bohu (vertikálnu slobodu) a neriešili otázku spoločenskej slobody pri výkone náboženského presvedčenia.
[6] Porov. Beneš, A.: Božské cnosti, s. 41.
[7] Porov. SKOBLÍK, J.: Přehled křesťanské etiky, s. 124 a GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia II/b, s. 172-173. Skoblík dodáva, že sa pod tým rozumie právo nebyť nikým manipulovaný v snahe o poznanie dobra a zla a z toho vyplývajúceho príslušného rozhodnutia. Jedná sa tu o manipuláciu fyzickú (drogami, vymývaním mozgu), alebo psychickým tlakom (ideologický tlak, tendenčná indoktrinácia).
[8] Porov. Mengus, R.: Religionsfreiheit. In: Neues Lexikon der christlichen Moral, s. 644.